Moja zbierka Barbie a iných bábik: Rodina na Vianoce

Ahojte 😊 Ako som už spomínala vo včerajšom článku, rozhodla som sa na Vianoce pozvať maminu aj so psíkmi k nám na byt do Senca. Nejako som verila, že nijakú zvlášť veľkú katastrofu nespôsobia (ani nie, bolo by fajn vymaľovať steny v chodbe, ale to je najmenej, bielu farbu máme ešte z maľovania v Petržalke a drahý rád robí takéto práce v byte).

Všetko toto rozprávanie začalo asi dva týždne pred Vianocami, keď som s maminou telefonovala a tá mi spomenula, že volala bráchovi a že povedal, že dobre sa bude mať na Silvestra a ona, že či sa vtedy vráti a on, že hej. Neskôr som bola v blízkosti jeho podnájmu na Dlhých Dieloch a posielala som mu fotku, na ktorú mi odpovedal o pár dní neskôr a asi takto vyzerala naša konverzácia:

Toto je typický môj brácho. Aby dal dopredu vedieť, že sa vracia na Slovensko, tak to ani náhodou. Na druhý deň po práci sme sa stretli a proste som mu povedala, že mamina príde na Vianoce sem a že viem, že asi na Vianoce pôjde k tatinovi (to už je taká tradícia), ale že keby chcel, mohol by ju prísť so mnou v sobotu počkať na stanicu, že by ju to určite potešilo a tak. Na moje prekvapenie (ono, vzťah mamky a brácha je kvôli nášmu úžasnému sťahovaniu z bytu do domu na dedine "mierne" naštrbený, aby ste rozumeli moje prekvapenie) bez problému súhlasil.

Opis cesty mojej maminy z Motyčiek do Senca je proste story sama o sebe, ale proste to je to, že my celá rodinka sme fakt veľkí stresmani. Proste som jej kúpila lístok z Ružomberku do Bratislavy na ICčko, pretože to autobusom z Motyčiek do Ružomberku vyšlo s najideálnejším prestupom, z Bystrice to bolo buď príliš málo na presun alebo proste príliš dlhé čakanie. ICčko malo ísť okolo pol druhej, asi o štvrť mi volala mamina, že na ICčko neplatí, že výcvikové psíky majú lístok zdarma a že nemá toľko hotovosti a že tam nie je funkčný bankomat (vtedy mi nenapadlo, že môže predsa zaplatiť kartou, proste výpadok, stres, čo ideme robiť), že bude musieť ísť rýchlikom, ktorý išiel o hodinu a pol, ale stál pri každej vŕbe a príchod do Bratislavy mal až niekedy pred siedmou, proste som začala zase kombinovať a vravieť jej, čo a ako. Až keď som s ňou dotelefonovala, mi došlo, že veď môže zaplatiť kartou, tak som jej volala, ale mi nedvíhala a keď mi zavolala späť, tak mi povedala, že tie lístky na ICčko vystornovala a kúpila si lístok na rýchlik. Tak si vravím OK, že aspoň vyvenčí psíkov, aj keď dosť prší.

Tak som napísala bráchovi, čo sa stalo a že sa čas príjazdu posúva.

S bráchom sme sa stretli na stanici a išli sme maminu počkať rovno na nástupištie (9 a 3/4). Hneď sme ju zbadali vo dverách kupé a rozbehli sme sa k nej. Bola nesmierne dojatá, že vidí brácha, podarilo sa mi za celý ten čas jej nepovedať, že je už na Slovensku a že ju prídeme počkať spolu a to mi verte, že ja čo sa týka takýchto prekvapení som hrozná a vyklopím všetko takmer ihneď.

Zo stanice nám šiel vlak do Senca až o viac ako hodinu a tak sme pozreli bus, ktorý šiel za 3/4 hodiny a mamina sa chcela po ceste trochu prejsť. Tak brácho, že pôjdeme peši a ja že OK, neboli sme ani v polke cesty, keď mamina, či to stihneme a či naozaj chceme ísť peši a že ona je už unavená, tak sme sa vrátili na zastávku MHD a išli sme na autobusovú stanicu, ale tá je teraz posunutá a autobus stála až za ňou a chodník bol uzavretý, proste autobus do Senca sme nestihli :-D Proste my sme rodina horší ako Miazgovci a Simpsonovci dokopy. Nakoniec sme išli ďalším spojom, kde šofér išiel asi 30tkou a cesta, ktorá trvá maximálne 40 minút trvala takmer hodinu, ale koniec dobrý, všetko dobré a dostali sme sa do Senca.

Mamka a Rezník v autobuse do Senca.

Brácho a Šedík v autobuse do Senca

Po únavnej ceste konečne na byte. Keďže spoje cez víkend sú celkovo mierne obmedzené, zistili sme, že do Bratislavy sa dá po 22hej dostať už len vlakom a aj to dosť komplikovane, takže sme brácha nahovorili nech prespí. Spal na gauči s drahým a ja s mamčou v spálni. Zo všetkých možných kombinácií táto bola najprijateľnejšia pre všetky zúčastnené strany.

V nedeľu sme sa ešte vybrali do nášho Tesca na malé dokupy a tiež sme v nákupnej pasáži Tesca v chovprodukte kúpili aspoň Royal Cannin Junior pre stredné plemená.

Aj keď sa mamine veľmi v nedeľu pred Vianocami už nechcelo, tak mi pomohla s výrobou aj naplnením medvedích labiek, ale odpiekla som ich sama a nezhorela ani jedna (áno, som na seba hrdá) a boli boli boli vynikajúce. Škoda, že nastávajúci nemá rád orechy.